Príťažlivosť-robinson | ocami-mizantropa

PRÍŤAŽLIVOSŤ

Robinson

V zeleni záhrad je pohodená ryšavá čiapka jesene.

Zem teda sa zhruba drží svojej dráhy.

Vanádium a mangán,

irídium a arzén,

olovo a jód,

a všetky prvky v známom poradí

do istej miery poslúchajú dávne zákony.

Oceány sa ešte kníšu v bedrách,

v krčahu Zeme hlasno mľaská nafta,

spí stepná tráva, lesy počúvajú márny nárek vody

a v popolavom trasúcom sa vzduchu,

v náhlom tichu, ako po výbuchu sopky,

zvýskla siréna.

Ani som dobre nepočul jej hlas.

Noc spúšťa svoje dynamá,

čosi mi vravíš,

nerozumiem ťa.

Už vyšli neóny

a mesto si už ladí

píšťaly neuróz,

hlboko, hlboko,

až na dno mojej studne

zostupuje strach.

A hore nad ním,

na syntetickej oblohe, jasnej ako facka,

otvára tma svoj ťažký čierny klavír:

zasa ten koncert

desných kakofóbií!

Allegro ma non troppo...

Guajacuran, hysteps, thiamin forte!

Spať!

O šiestej ráno,

keď do čistého neba sirény mečia ako črieda oviec,

z otvoreného okna

v slnečnom svetle

vystupuje muž.

Na prstoch stojí,

s hlavou proti múru

ako vždy

čuje pravidelné a drsné otáčanie mesta,

ktoré sa nezastaví ani na chvíľu,

potom sa vystrie,

ramená zdvihne ako pred orchestrom:

Piano

o poschodie nižšie

a ešte nižšie hlasný ženský smiech.

Pád anjela,

či opačný let Ikara zo slnka k zemi?

A on tu leží,

bez prilby a bez skafandra,

bravúrny pilot v prúžkovanej pyžame,

tak dokončil svoj strmhlavý útok na asfalt,

komu by pripomínal muža, ktorý padol,

a komu anjela?

Je to len malý, skvelý natierač,

kresliaci svoju čiaru zhora nadol.

A mesto hrá jak fakírova flauta,

nikoho nedojal

podivný osud podivného astronauta.

Tak zasa leží

a tvárou v tvár planétam

váhu Zeme drží — na lopatkách!

Zvoní zvon,

hlinu vyhadzujú,

dunivý pochod jazdy nad hlavou...

Ale on oči otvára, vidí:

Zemeguľa pláva v šírom priestore jak sukňa,

roztočená okolo bokov Galiny Uľjanovovej.

Muž s vedrom v rukách zaspal na najvyššej priečke rebríka,

sníva sa mu Yma Sumac, premenená na kolibríka.

Bez váhania pokračuje vo výstupe za hviezdou,

nikomu sa to nezdá neobyčajné

a nik si ho nepomýli so stíhačkou,

pretože deň je modrý ako oko králika,

je fantastický deň

a každý má právo na svoju hviezdu, na svoj sen

a na svoj pohyb nahor.

Ustúpte z cesty mužovi idúcemu po hrebeni strechy.

Kým ešte trvá pohyb proti slnku,

bolo by smiešne zvoniť na mŕtveho.

Sám dobre vie, čo skrýva v sebe let.

Ak rozhodol sa vzletieť, spraví to!

Ideme. V štvorstupoch

je život štyri razy dlhší.

V zákrute niekto rozbehol sa k lesu,

je jeseň, zapadá slnko, strieka krv

a prechádza sa na zelenú.

Padá,

stromy v záklone ho odmietajú.

Zasa ten istý krátky pohyb späť.

Vlastného detstva dotýkaš sa lakťom

jak niekoho, s kým sedíš v kinosále,

sekundu pred skončením vojny

začínajú hrať

medené fanfáry,

kolorované slnko

stúpa nad obzor.

Vtedy ťa naraz počujem pri šijacom stroji.

Stojím a proti svetlu prezerám

plátno zošité a znova rozpárané,

mlčím.

Všetko sa dalo zasa do poriadku,

dierky na košeli, tie už zostali.

Tam bolo treba práve začať.

Tam, pod košeľou, pri pokožke dýchajúcej ako les,

v ktorom sa ukrývame

sami pred sebou a navzájom,

kde číhame

na jeleňa, pijúceho v brode,

na dieťa s čistou tvárou, s bielym medveďom,

na ženu, padajúcu pri jedinom slove

do mdlôb ako do studne,

na dobré slovo, na človeka,

na príležitosť, ktorá sa už nevracia.

Tam bolo treba práve začať,

pri pokožke dýchajúcej ako les.

Vchádzam do izby,

zamykám,

sadám si ku klavíru,

hrám jedným prstom

jednoduchú pesničku,

— Láska, bože, láska, —

len tak mimochodom,

sám pre seba.

Myslím na to, čo ma trápi.

Dažďová voda, voňajúca smolou

v sude pod oknom,

jak veľký čierny reflektor osvetľuje nebo,

motocykel BMW 750

vystrelil dlhú dávku za seba a zmizol,

kukučka na hodinách kuká poludnie.

Zrazu je jeseň a ja som veľký vták,

nemotorný a smiešny vo svojom ťažkom zimníku.

Chcel by som letieť na juh tvojho srdca.

Kde je juh?

Nik nevie,

smerníky pri cestách ukazujú do zeme,

Zem otvorená dokorán sa trasie

a cesty, ktoré teraz nikam nevedú,

ako čiary na studenej dlani mŕtveho dievčaťa

sú prázdne.

Môžeš si kľaknúť,

môžeš hľadať zblízka

čiaru života

a šťastia.

Sedím pri klavíri,

hrám jedným prstom

jednoduchú pesničku

— Láska, bože, láska, —

len tak mimochodom,

sám pre seba.

Za dávnych čias mojej pamäti,

keď kdekto vo mne videl naivného chlapca,

akým sa v reči mužov ani nedávajú mená,

ja som už prelamoval ľady Antarktídy,

s Polárkou pod hlavou som spával v holej púšti

a závidel som všetkým robinsonom.

Večer,

keď si už naši doma ľahli,

potajomky som odchádzal

a chodil po prístavoch.

Hľadal som loď, ktorá by stroskotala,

hľadal som vietor,

hľadal som svoj ostrov

večne zelený.

A všade tam len ty si bola so mnou.

No potom neskôr,

keď sa už toto všetko stalo detstvom,

a ešte neskôr,

keď prišiel čas

a vlajky leta klesli na pol žrde,

v ďalekej krčme som sedel

a, čierne kruhy pod očami,

pil som žltý grog.

Pil som štvrtý rok.

Pil som, ako sa pije z oceána,

veľkými dúškami a bez prestania,

pil som lode a ryby,

kamene, ktoré vyplávali na povrch,

práve tak ako ďaleké ostrovy

a mestá, voňajúce vanilkou a ambrou,

pil som vzduch,

magický lieh, ktorý horí v očiach,

šíre priestory,

zúfalstvo, čo páli,

ale nezhorí.

A bolo treba začať od začiatku,

tam, kde sa človek zdvíha na nohy,

kde kremeň, biely ako panna,

iskrí potme v rukách

a padáš na tvár ako opilec,

keď vidíš v kameni a piesku,

pri záblesku

neónov či sviec

jedinú osamelú stopu

človeka.

A bola tam.

Uvidel som ju na okamih zboku

mihnúť sa ako antilopu

v oku

a potom všade nahmatal som tmu.

Obrovský čierny vták si sadol na palmu,

zakryl slnko.

Vtedy sa zem zachvela jak žena pri pôrode,

čo vyvrhla, to všetko bolo mŕtve, krvavé,

hlina priľahla si k hline, voda k vode,

obrovský čierny vták napalmu

zakryl slnko.

A predsa budeš rásť,

budeš sa zdvíhať

a budeš stúpať po oblúku dúhy,

poletíš,

aj bosou nohou pôjdeš po vesmírnom skle,

umelé slnká zažíhajúc pred sebou.

Ó, zázračný a krásny stroskotanec,

padajúc naspäť, začneš odznova,

aj z ničoho,

aj z vody,

ako keď klíčia semená,

zem zdvihneš nad sebou

a vstaneš,

ty nevinný a nahý,

ty bez mena.

Človek medzi ľuďmi.