OČAMI MIZANTROPA

ADAM

Priveľa žiadaš. Jeden atóm prachu

nesmierny celok nikdy neobsiahne.

Chceš moc i slasť, no chceš aj vedomosti.

Ak by sa tvoje plecia neprepadli

pod toľkou ťarchou, stal by si sa bohom.

Chci radšej menej, skôr to dosiahneš.

 

ŽIAK

Čokoľvek skryté odhalíš mi, majstre,

ja iba získam, lebo, ver mi, cítim,

že dosiaľ vlastne nič som nepochopil.

 

ADAM

Vidím, že práve ty si zaslúžiš

vstúpiť do mojej najtajnejšej dielne,

aby si aj ty videl holú pravdu.

Len nech nám nikto cudzí nenačúva,

veď táto pravda usmrtiť by mohla,

keby ju ľudia dneska počuli.

Raz príde čas, a kiež by bol už tu,

keď ulica si bude o nej spievať,

pretože ľud už bude plnoletý.

Daj ruku na to, že nič neprezradíš

z toho, čo poznáš. Tak, a počúvaj!

 

ŽIAK

Celý sa trasiem od túžby a strachu.

 

ADAM

Čo si to vravel, syn môj, pred chvíľou?

 

ŽIAK

Že v podstate som nepochopil nič.

 

ADAM (obozretne.)

Ani ja, vidíš, ani nikto iný!

Filozofia - to je poézia

toho, čo ešte vôbec nepoznáme,

a je to jedna z najkrotkejších náuk,

lebo sa ticho sama v sebe baví

vo svojom svete, plnom prízrakov.

My ale množstvo takých spoločníkov,

čo s dôležitou tvárou kreslia v piesku,

a prostú čiaru nazývajú vírom,

kruh svätyňou, že smiať by sa ti chcelo

pod touto fraškou, kým si uvedomíš,

že je to vlastne strašne vážna vec.

Lebo kým všetci s úzkosťou a strachom

vyhnú sa radšej týmto kresbám v piesku,

predsa sa nájde pasca, ktorá toho,

čo odvážne ich prekročiť chce, zraní.

Tak sa nám hlúposť stavia do cesty

a bráni moc, čo ktosi ustanovil,

chráni ju verne s úctou posvätnou.

 

ŽIAK

Hej, rozumiem… a tak to bude večne?

 

ADAM

Raz toto všetko bude ľuďom na smiech.

A štátnika, čo veľký sa nám zdal,

aj ortodoxa, čo náš obdiv zhŕňal,

vek po nás nazve komediantmi,

keď vystrieda ich naozajstná veľkosť,

tá prirodzená, prostá, ktorá núti

len pred prekážkou koňa ku skoku,

no uvoľni ho, keď prekážok nieto.

A náuke, čo dneska hlavy múti

až k šialenstvu, v tých časoch, ktoré prídu,

aj bez učenia každý porozumie.

 

ŽIAK

Hovoríš, majstre, ako apoštol,

a rozmiem ti každé jedno slovo.

No keď je všetko iba haraburdie,

neber mi aspoň vieru v umenie,

tam bez pravidiel nedokážem nič.

 

ADAM

Aj v umení je majstrovstvo vždy v tom,

že je v ňom skryté nepostrehnuteľne.

 

ŽIAK

Mám teda stáť pri triezvej skutočnosti?

Veď ideál je vlastne dušou diela!

 

ADAM

Hej, ideál doň vlieva veľkosť ducha

a s prírodou ho zrovnoprávňuje

a v plnú bytosť necháva ho dozrieť,

ináč by ostal mŕtvym výplodom.

Preto sa neboj, že tvoj ideál

prevýši azda veľkú prírodu.

Daj pokoj vzorom, nechaj pravidlá.

Kto má dosť sily a v kom býva Boh,

ten bude rečniť, tesať, bude spievať

a srdcervúco plakať, keď je smutný

a smiať sa zo sna, keď je blažený

a dôjde k cieľu, aj keď novou cestou.

A z jeho diela potom vyvodia

pravidlá nové - novú abstrakciu,

čo nedá tupcom krídla, ale putá.

 

ŽIAK

Tak čo si počať, povedz, drahý majstre?

Veď nejednu noc zasvätil som vede

a zrazu mám sa rovnať hlupákovi?

Či nazmar vyšla celá moja práca?

 

ADAM

Nevyšla nazmar, práve preto môžeš

pohŕdať každým novým pokušením.

Kto nestál ešte zoči-voči skaze,

je zbabelec, ak cúvne. Ale rytier,

ak by aj vyhol škriepnikovi v bitke,

si nenaštrbí povesť odvážlivca.

Pozbieraj tieto žlté pergameny

a folianty, ktoré pleseň žerie

a do ohňa ich zahoď. Pre ne totiž

na vlastných nohách zabudli sme chodiť

a zamestnávať viacej vlastný rozum.

Tie prenášajú z dávnych storočí

do nášho veku staré predsudky.

Do ohňa s nimi! A von do prírody!

Kým by si skúmal, čo je vlastne hora

a čo je pieseň, zatiaľ by tvoj život

uplynul v prachu izby bez radosti.

Či sa ti vidí život taký dlhý,

že sa chceš večne učiť teórii?

Dajme my radšej svorne zbohom škole;

teba nech vedie ružolíca mladosť

k jasnému slnku, k roztopašným piesňam

a mňa zas ty, môj strážca pochybný,

veď do nového sveta, čo sa zrodí,

kde ideály veľkej osobnosti

sa uplatnia a vstane myšlienka,

čo pod troskami zasypaná leží!