OČAMI MIZANTROPA

VEDEC

Čo sa tak pýtaš, u vás je to inak?

Ostali iba také zvieratá,

čo veda ešte nenahradila:

napríklad svine alebo aj ovce,

pravda nie v takej smiešnej podobe,

akú im dala drsná príroda.

Dnes sú to hory masti, mäsa, vlny

a slúžia našim cieľom jak tie banky.

No vidí sa mi, že to všetko poznáš.

Tak poďme ďalej. Tu sú nerasty.

Pozri sa na ten obrovský kus uhlia,

bývali z neho celé pohoria

a hotové ho ľudia dolovali,

kým dnes ho veda s veľkou námahou

zo vzduchu ťaží. A hľa, tento kov

železom zvali; kým ho bolo dosť,

nemuseli sme zháňať ani hliník.

Toto je zlato, svetoznámy kov,

no namičhodný, odsúdeniahodný,

lebo kým človek v svojej slepej viere

uctieval vyššie tvory, než bol sám,

ba ešte vyššie ako jeho osud,

aj zlato ctil si ako dáke božstvo

a všetko sväté obetoval mu:

blahobyt, právo, ľudskú dôstojnosť,

len aby získal malý kúsok zlata,

za ktorý potom mohol dostať všetko,

a hoci je to čudné, aj kus chleba.

ADAM

Čo tu máš? Toto všetko poznám.

VEDEC

Si ozaj veľký vedec, cudzinec!

Nuž pozrime si flóru dávnovekú.

Toto je ruža, jedna z posledných,

čo kedy kvitli celkom bez úžitku.

A státisíce takých ruží bralo

najlepšiu pôdu klasom obilia.

Bola to milá hračka veľkých detí.

A je to zvláštne, jak sa ľudia hrali

a ľudský duch jak obsýpal ich kvetmi

poézie a nádeje a viery,

a kolísal sa rojčivými snami

a márnil pritom najcennejšie sily,

kým životný cieľ ležal úhorom.

Jak starú zvláštnosť opatrujeme tu

dve také diela. Prvé z nich je báseň

z čias, keď sa človek ešte usiloval

vyniknúť v svojej hriešnej ctižiadosti.

A napísal ju Homér. Fantastický

svet vykreslil v nej a nazval ho Hádes.

Už neplatí z nej ani jeden riadok.

To druhé dielo, s názvom Agricola,

Tacitus písal, je to smiešny obraz

zo života a práce barbarov.

ADAM

Z tých slávnych čias nám predsa ostalo

aspoň pár listov miesto testamentu.

Žiaľ, ani jeden nevie rozplameniť

nehodné srdce k rozhodnému činu,

ktorým by zmietli každú konštrukciu.

VEDEC

Hovoríš múdro. Včas sme prišli na to,

že je v nich skrytý nebezpečný jed,

nuž preto ich smú čítať iba tí,

čo prekročili šesťdesiaty rok

a celý život zasvätili vede.

ADAM

No a čo dojky? Nevštepujú do sŕdc

už batoliatkam dáku predtuchu,

keď spievajú o vílach!

VEDEC

      Je to možné.

Preto už dojky rozprávajú deťom

o algebre a vyšších rovniciach.

ADAM (bokom.)

Že neboja sa títo vrahovia

okrádať deti i najkrajšie roky!

VEDEC

No poďme ďalej. Iste prekvapia vás

zázračné tvary týchto nástrojov.

Toto je delo, na ňom čudný nápis:

Ultima ratio regum. - Kto ho vie,

na čo im bolo? Toto tu je meč,

ním, predstavte si, zabíjali ľudí

a ten, čo vraždil nebol potrestaný.

A tamten ručne vyšívaný obraz

človeka obral o pol života,

hoc znázorňuje starú, hlúpa bájku.

Dnes túto prácu robí za nás slnko,

no neskresľuje ako tamten obraz,

lež verne slúži našim veľkým cieľom.

ADAM (bokom.)

Len sa z nich stratil duch a umenie.

VEDEC

A tu sú veci, plné ozdôbok

a detinskosti. Na pohári ruža,

na operadle snové arabesky,

tak mrhalo sa prácou ľudských rúk.

Z takejto čaše lepšie chutí voda?

Je v tomto kresle viacej pohodlia?

Dnes toto všetko spravia za nás stroje.

Ich výrobky sú účelné a prosté,

a zárukou ich dokonalosti

je fakt, že ten, čo iba skrutky robí,

do smrti bude iba skrutky robiť.

ADAM

Len života tu niet. Niet osobnosti,

ktorá by svojho majstra prekonala.

Veď myšlienka, čo potvrdiť by chcela

génia svojho, potrebuje priestor.

Kto bojovať by chcel, ten nenašiel by

vo vašom svete usporiadanom

ani len rozkoš nebezpečenstva

a nestretol by úlisného dravca.

Nuž, sklamal som sa už i vo vede:

na mieste, kde som hľadal ľudské šťastie,

našiel som nudnú škôlku pre deti.

VEDEC

Sen o bratstve sa vari nesplnil?

Vari tu trpí človek nedostatkom?

Ak si to myslíš, pokarhať ťa musím.