OČAMI MIZANTROPA

ÔSMY OBRAZ

 

V Prahe. Hradná záhrada. Vpravo besiedka, vľavo hvezdárska veža, pred ňou priestranná terasa; Keplerov písací stôl, stoličky a hvezdárske prístroje. Na terase Lucifer ako Keplerov famulus. V záhrade sa prechádzajú skupinky dvoranov a dám, medzi nimi Eva ako Barbora, Keplerova manželka. - Cisár Rudolf je pohrúžený do rozhovoru s Adamom - Keplerom. V úzadí horí hranica, na ktorej spaľujú kacíra. Večer, neskoršie noc. V popredí sa prechádzajú dvaja dvorania.

 

PRVÝ DVORAN

Komu to zasa podkurjú, nevieš,

čarodejnici a či kacírovi?

 

DRUHÝ DVORAN

Koho to ešte zaujíma, braček?

Dnes iba zberba k hranici sa hrnie,

no ani tá už nevrieska jak predtým,

len mlčky hľadí, len si čosi hundre.

 

PRVÝ DVORAN

Za mojich čias bol takýto deň sviatkom

prítomný býval dvor a celá šľachta.

Ako sa zvrhli staré, dobré časy!

(Odídu.)

 

LUCIFER

Večer je chladný, pri ohni je dobre

a ja sa pri ňom zohrievam už dávno,

no bojím sa, že onedlho zhasne.

A nezhasí ho dáky mužný čin

a neustúpi novým názorom,

zhasne len preto, lebo v dnešných časoch

nik nenájde sa, kto by priložil

čo len pár polien - a tak musím mrznúť.

A každá veľká idea tak končí.

(Odíde do veže. Rudolf a Adam vystúpia do popredia.)

 

RUDOLF

Urob mi, Kepler, nový horoskop,

minulej noci mal som zlý sen, tŕpnem,

či priaznivé mám hviezdne zoskupenie.

Zlovestný mrak sa pred nedávnom zjavil

pri hlave Hada v mojom súhvezdí.

 

ADAM

Urobím, pane, ako prikazuješ.

 

RUDOLF

Keď pominú dni klimakterické,

zas pustíme sa do veľkého diela,

čo minule sa nevydarilo.

Znovu som prezrel Herma Trismegista,

kľúč Šalamúnov, dielo Alberta,

aj Synesia a tiež Paracelsa,

kým zistil som, kde došlo asi k chybe.

Pri roztápaní staručkého kráľa

zjavil sa havran a lev krvavý,

dvojitý Merkúr potom objavil sa

a razom spojil obe planéty

a na dno klesla múdra miazga kovov.

Pri mokrom ohni a pri suchej vode

k omylu došlo, nuž sa nedostavil

výsledok slávny - sväté spojenie,

čo vlieva mladosť do starcových žíl

a zušľachťuje bledosivé kovy.

 

ADAM

Rozumiem, Výsosť!

 

RUDOLF

      Ešte na slovíčko!

Zlý chýr sa šíri dvorom o tebe,

že zástancom si novej vierouky,

že preosievaš články svätej cirkvi

a že ti matka sedí v žalári

a z bosoráctva že je obvinená

a že si právom aj ty v podozrení,

bo tvrdohlavo, neústupčivo

sa pokúšaš ju dostať na slobodu.

 

ADAM

Ach, Veličenstvo, je mi predsa matkou!

 

RUDOLF

Ozajstnou matkou je ti cirkev, syn môj.

Nechaj svet svetom, dobre mu je tak,

skôr pokazíš ho ako napravíš.

Vari ťa svojou priazňou nezahŕňam?

Hoci tvoj otec bol len krčmárom,

ja obhájil som, že si šľachticom

a stálo ma to mnoho mrzutostí.

Až k svojmu trónu som ťa pozdvihol

a vďaka tomu pekná Barbora

je tvojou ženou. Daj si pozor, syn môj!

(Odíde.)

(Zamyslený Adam zastane na schodoch terasy. Dvaja dvorania prichádzajú do popredia.)

 

TRETÍ DVORAN

Hvezdár je zasa zamyslený, hľaď.

 

ŠTVRTÝ DVORAN

Trápi sa, chudák, obavy ho mučia,

nevie si zvyknúť v novom prostredí,

ešte mu trčí slama z topánok.

 

TRETÍ DVORAN

Nechápe ešte, že ozajstný rytier,

čo ženu ako modlu zbožňuje,

vedel by za ňu hoc aj vykrvácať,

keby sa dotkla jej cti klebeta;

on v takom niečom vetrí iný zámer.

 

EVA

(prichádza so spoločnosťou, pripojí sa k dvom dvoranom a so smiechom poklepe druhého dvorana po pleci.)

Ale choď, rytier, zmiluj sa a prestaň,

lebo z tých žartov usmejem sa k smrti.

Akí sú vážni tamtí páni, pozri.

Nebodaj, panstvo, aj vás posadol

prekliaty duch tých všakovakých novôt?

Choďte mi z očí! Nemôžem zniesť ľudí,

čo plní žlče, plní pochmúrnosti

nám závidia náš trblietavý svet,

svet bezstarostný, vymýšľajúc nový.

 

TRETÍ DVORAN

To obvinenie sa nás netýka.

Kto by chcel zmenu, keď je s vami, pani?

 

PRVÝ DVORAN

Ak nemýlim sa, tam stojí váš muž

a na tvári má čudné tmavé znaky!

 

EVA

Môj manžel? Chudák. Páni, preboha,

predo mnou aspoň berte naňho ohľad,

viaže nás predsa puto posvätné.

A on je chorý, on je strašne chorý.

 

DRUHÝ DVORAN

Pre vaše krásne oči ochorel?

 

TRETÍ DVORAN

Má v sebe vari toľko trúfalosti,

aby ťa divou žiarlivosťou týral?

Kiež by som mohol toho bezočivca,

ako tvoj rytier, vyzvať na súboj.

(Medzitým dôjdu k Adamovi.)

Ach, majstre, aká šťastná náhoda,

chystám sa práve na okružnú cestu,

povedzte, aké bude počasie?

 

PRVÝ DVORAN

A zistite mi, v akom znamení

sa včera v noci narodil môj syn!

 

ADAM

Do rána bude všetko pripravené

 

ŠTVRTÝ DVORAN

Spoločnosť sa už lúči. Aj my poďme.

 

TRETÍ DVORAN

Pozor na schody. - Dobrú noc vám, páni.

(Šeptom.) Tak o hodinu.

 

EVA (šeptom.)

      Vpravo, v besiedke.

(Nahlas.)

Dobrú noc, páni! Poď už, milý Johan.

(Všetci odídu. Adam a Eva vyjdú na terasu. Adam si sadne do kresla, Eva stojí pred ním. Stále viac sa stmieva.)

 

EVA

Peniaze by som potrebovala.

 

ADAM

Ani groš nemám, všetko minula si.

 

EVA

Mám teda večne strádať? Dvorné dámy

jak pávice sa nosia, v plnom lesku,

takže sa hanbím chodiť medzi ne.

A keď ma stretne niekto z dvoranov

a nakloní sa ku mne, pošepne mi,

že kráľovnou som medzi dámami,

stud zaleje ma za teba, že takto

vyzerá tvoja dvorná kráľovná.

 

ADAM

Či nepracujem celé dni a noci,

či pre teba už nezrádzam aj vedu,

keď zostavujem plané horoskopy,

počasie veštím, potupujem vedu

a hlásam to, čo dávno nie je pravda?

Pýriť sa musím, pretože som horší

jak Sibyly, čo veria svojim veštbám,

kým ja už svojim vôbec neverím

a všetko robím iba kvôli tebe.

Veď komu dávam túto hriešnu plácu?

Mne na tom svete už nič netreba,

mne stačí jasná noc a hviezdne nebo

a harmónia tajuplných sfér,

to ostatné je tvoje. Čo však robiť?

Cisár má zväčša prázdnu pokladnicu

a napriek prosbám neporiadne platí.

Aj to ti dám, čo zaplatia mi ráno,

no vždy ma bolí, že si nevďačná.

 

EVA (s plačom.)

Máš pre mňa iba samé výčitky

a ja som ti snáď nepriniesla obeť,

keď ako dcéra šľachtického domu

s pochybným tvojím rodom spojila som

budúcnosť svoju; len tak si sa dostal

do vyšších kruhov. Odtaj to, ak môžeš.

 

ADAM

Veda a duch sú pochybného rodu?

Je vari hmlistým pôvodom tá iskra,

čo u výšok neba na čelo mi zlietla?

Je ešte niečo ušľachtilejšie?

Veď to, čo vy za šľachtu pokladáte,

je bezduchá a spráchnivená bábka,

šľachtictvo moje je však večne mladé.

O, keby si ma pochopila, žena,

keby sme mali duše spríbuznené,

jak sa to zdalo v prvom objatí,

určite hrdá bola by si na mňa

a nanosila by si všetku sladkosť,

ktorú máš v sebe, svetu na obdiv

a všetku trpkosť svojho života

na rodinný krb nevŕšila by si.

Oh, ako veľmi ľúbil som ťa, žena,

a ľúbim ťa aj teraz, napriek tomu,

že v srdci cítim horkosť našej lásky.

Viem, mohla si byť ušľachtilou ženou,

no nedožičil ti to krutý osud,

čo ženu ešte vždy má za modlu,

kým rytiersky vek za bohyňu mal ju.

V tých veľkých časoch každý veril v ženu,

kým v našich časoch nik v nič neverí

a modla ženy kryje vlastne hriech.

Aj na rozvod som myslel, hoci s bôľom,

no hádam by som našiel pokoj duše,

ty by si bola možno šťastnejšia,

lenže nám bráni autorita cirkvi,

musíme preto spolu ďalej trpieť

a rozdelí nás iba priepasť hrobu.

(Skloní hlavu do dlaní, Eva ho dojatá hladká.)

 

EVA

Prosím ťa, Johan, neber to tak vážne,

aj keď ti kde-tu poviem voľačo,

nechcem ťa predsa zarmútiť, môj milý.

Nuž ale pochop, dvor je taký skvostný,

dámy sú také uštipačné, pyšné,

takže si s nimi ináč neporadím.

Už nehneváš sa, všakže? Dobrú noc.

A nezabudni, prosím na peniaze.

(Schádza schodmi do záhrady.)

 

ADAM

Žena je vlastne veľmi čudnou zmeskou

medu a jedu, dobroty a zla.

Čím vzrušuje nás? Tým, že dobrotivosť

je žene vlastná, kým neresti

vždy patria dobe, čo ju porodila.

Famulus, poď sem!

(Lucifer prichádza s lampou a položí ju na stôl.)

 

LUCIFER

      Čo rozkážeš, majstre?

 

ADAM

Priprav mi, prosím, správu o počasí,

aj nativitu, ale neodkladne.

 

LUCIFER

A, prirodzene, jasavú a pestrú!

Za holú pravdu nikto nezaplatí!

 

ADAM

No nepreháňaj až do nemožností!.

 

LUCIFER

Nemožnosť takú ani nevymyslím,

čo rodičia by za nemožnosť mali.

Pre nich je každé dieťa mesiášom,

žiarivou hviezdou na rodinnom nebi.

Až neskoršie sa stane z decka mamľas.

(Medzitým došla Eva k besiedke; pristúpi k nejtretí dvoran.)

 

TRETÍ DVORAN

Kde si tak dlho? Čo si taká krutá?

 

EVA

Pre teba, rytier, obeťou je vari

čakať ma chvíľku v chladnom vánku noci,

kým ja tu s tebou šľachetného muža

pokojne klamem, hoc ma kliatba nebies

neminie a svet odsúdi ma tiež.

 

TRETÍ DVORAN

Kdežeby kliatba a či odsúdenie

preniknúť mohli do tmy besiedky!

 

ADAM (zamyslený.)

Ako som túžil v takej dobe žiť,

kde nikto za nič nebojuje viac,

kde predsudky a ustálené mravy

nik nenapáda a ja v pokoji

mohol by som si hojiť rany z bojov.

Tá doba prišla, ale čo, keď v hrudi

hýbe sa duch, to trapné dedičstvo,

čo z nebies dostal nerozumný človek;

ten duch ma vedie k činom, hlivieť nedá,

do boja tiahne proti pôžitkárstvu.

Hej, famulus! Daj vína, oziaba ma,

mrazí ma svet, ja rozpáliť ho musím,

len tak sa v týchto trpasličích časoch

môžeme zbaviť prachu, čo nás špiní.

(Lucifer prinesie víno. Adam až do konca obrazu popíja.)

Ach, roztvor, roztvor, nekonečné nebo,

tú svoju svätú knihu záhadnú,

keď nazrel som už do zákonov tvojich

a zabúdam na vek a všetko vôkol.

Ty večné si, to iné pominie sa,

ty povznášaš, to iné ponižuje.

 

TRETÍ DVORAN

Kiež by si bola, Barbora, len moja,

kiež tvojho muža povolal by Pán,

nech lepšie spozná skryté taje nebies,

veď celý život za tým plahočí sa.

 

EVA

Tak by mi bolo za ním ľúto, rytier,

že pre slzy o bozky by si prišiel.

 

TRETÍ DVORAN

Žartuješ.

 

EVA

      Kdeže! Hovorím ti pravdu.

 

TRETÍ DVORAN

Kto sa má vyznať v tvojich rozmaroch?

Barbora, ty ma vlastne nemiluješ.

Čo by si bola schopná spraviť pre mňa,

keby som úpel vo vyhnanstve, povedz!

 

EVA

Ako to môžem vedieť, keď si pri mne?

 

ADAM

Raz príde vek, čo ľahostajnosť chladnú

roztopí a čo s novou vôľou k činu

odstráni z cesty staré haraburdie

a súdiť bude trestať, no i dvíhať.

(Vstane a potácavo ide k okraju terasy.)

Čo nespätí sa ani pred násilím,

nezľakne slova, ktoré vyriecť treba,

a ktoré ako mocná lavína

valiť sa bude osudovou cestou

drviac aj toho, čo ho vyslovil.

(Znie melódia marseillaisy.)

Už čujem, pieseň budúcnosti,

našiel som slovo, veľký talizman,

čo starej zemi dávnu mladosť vráti.