OČAMI MIZANTROPA

Z VODY

 

 

I  II  III  IV  V  VI  VII  VIII  IX  X  XI  XII  XIII  XIV  XV

 

 

VII

 

Chvíľku by aj chcela, chvíľku ani nie.

Oprela si hlavu o rám dverí.

Chvíľku mala oči ako Viery,

chvíľami to boli oči Annine.

 

A všetky mená sveta mala bezmála;

mená nemých rýb a mená kvetov.

Odbil si to ľahkovážnou vetou.

Keď usmiala sa, hviezda padala.

 

Ach! Koľko sa v nej vystriedalo žien!

A každá pristihla ťa pri nevere.

Mal si pred ňou zamknúť všetky dvere,

no nepovedal si jej ani n.

Viem, učaroval ti jej útly driek

a ona, sama v sebe premenlivá,

odprosuje si ťa z úpenliva,

úbohá, smutná sesternička riek.

Riek krvi, ktoré cez ňu pretiekli,

akoby porodila potomkov aj predkov.

Ona, čo všetko vie, zabudnúť chce všetko,

osamotená v svojom predpeklí.

A teba zrazu zachvacuje plač,

akoby niekto cudzí v tebe plakal.

Akoby išla inam, odinakiaľ,

tak neprítomne prekračuje prah.

 

Akoby stála mŕtvym na hlavách.