OČAMI MIZANTROPA

Z VODY

 

 

I  II  III  IV  V  VI  VII  VIII  IX  X  XI  XII  XIII  XIV  XV

 

 

VIII

 

Už si prišiel na to, čo je prelietavé:

najnovšiu báseň zabudol si práve.

O čom tá báseň bola? Bola o žene?

Mal si si všetko písať. Písať!

Chuť, farbu, vôňu, zloženie,

aj koľko a akých prísad

pridáva sa k piesni.

 

Mal si byť k sebe prísnejší

a presný.

Spoliehal si sa príliš na pamäť.

Na pamäť prstov hladkajúcich pleť

každého slova, krásy nestálej.

(Tie gestá jej!)
Vždy viacej cení, čo sa zabudne.

Je ticho v básni

a je záludné.

Ak si už všetko skúsil,

aj žene ver.
Žena je ako jednoduchá veta.

Nič nepridaj k nej, nič z nej neuber;

len aká je, sa navždy zapamätá.

Ó, koľko tvárí v jednom zrkadle!

Neupínaj sa tak na slovíčka;

láska má predsa celkom inú reč.

Podrž ju trocha. Zle

sa jej práve teraz stojí.

A celý život hľadá zábradlie.

A netráp ju. A nechaj na pokoji

jej farbičky, jej sklíčka.

Bolo raz jedno leto, jedna lastovička.

A sú preč.

 

Len sa lieč.
Z čoho tak asi budeš variť? Z vody

— nemôžeš sa oprieť o nič konkrétne!

Keď človek s človekom sa nestretne,

báseň aby umývala schody.

Obliekal si ju iba do záplat.

Ku komu teraz krása chodí

spať?
Stoj v daždi,
záviď mu a plať:
dosť si si toho nazhromaždil.

Nie, kto báseň zradil, už ju nezíska,

zbytočne bude striedať schodiská:

jeho vlastné slová, ako keby kradli,

spúšťať sa budú pred ním po zábradlí.

A lásky, lásky budú ako klziská

a ustavične bude padať na tvár,

nemý,

krvavý.
Počuje nás, no nevraví.

On iba poskytuje témy

pre iných,

je na dne

a deti jeho kníh

sú hladné.

 

Dajte mu pokoj, už ho zlomili.

 

Nešťastné počty! Vlastne

nezaplatil ani svoje omyly,

nemá dosť striebra, ani zlata nie

a nevyjde mu na to ani z básne.

Ach, všetky neznáme sú dávno známe.

Má to zrátané.

 

Do kruhu toč sa, rybka v čiernej jame.